Ľ U B E Ľ A
1 2 7 8
|
Ľ U B E Ľ A
1 2 7 8 |
Najstaršia písomná správa o už existujúcej dedine pochádza z roku 1278. V tomto roku daroval kráľ Ladislav IV. Jánovi Galicusovi, majiteľovi Vlách, valónskej národnosti, územný majetok ležiaci medzi Ľubeľou a Vlachmi, dovtedy patriaci k Ľubeli. Do tohto roku bolo územie Ľubele výlučným majetkom uhorského kráľa. Kráľ si časť ľubeľských majetkov ponechal aj v 14. a 15. storočí. Patrili ku hradnému panstvu Liptovského hradu. Po zániku Liptovského hradu v roku 1474 bola kráľovská časť Ľubele pričlenená k majetkom hradu Likava. V tomto období sa pre spomínanú časť obce zaužíval názov Kráľovská (Kyral Lubele). Na začiatku 16. storočia bolo v Kráľovej Ľubeli 6 sedliackych usadlostí, jedna usadlosť richtára a dve usadlosti slobodníkov (libertínov).
Od stredoveku boli oblasti Kľačian, Dúbravy a Ľubele predmetom záujmu bohatých ťažiarov najmä z okolia Banskej Bystrice a Banskej Štiavnice. V tomto období sa v údolí Kľačianky ťažilo najmä zlato.
Od konca 16. storočia sa časť Ľubele vo vlastníctve zemanov nazývala Zemianska Ľubeľa (Lwbele Nymes, Nyemes Lwbele). Udalosti v Liptove (hladomor, cholera) na konci 16. storočia a začiatku 17. storočia spôsobili úbytok obyvateľstva v tejto oblasti.
V roku 1831 postihla celý Liptov a iné oblasti Uhorska dovtedy nevídaná epidémia cholery. Už pred vypuknutím epidémie v Liptove bolo 15. júla 1831 vydané krajinské nariadenie, ktoré malo zamedziť šírenie cholery. Cholera sa v Liptove prejavila prvýkrát 25. júla 1831 a trvala až do 15. januára 1832. V Ľubeli vtedy zomrelo 81 ľudí.
Počas prvej svetovej vojny padlo na rôznych bojiskách alebo na následky zranení po príchode domov 18 mužov z Ľubele: Adam Budvesel, Ondrej Budvesel, Adam Ferianc, Adam Gejdoš Šeďo, Pavol Gejdoš, Adam Gregor, Bedrich Gôth, Ondrej Humený, Adam Jaško, Matej Jaško, Matej Kubík Pílus, Juraj Oško, Michal Sidor, Ján Sopko Ših, Adam Švec Guník, Móric Teichner, Juraj Viga a Ján Vrbenský.
Od polovice 19. storočia v Ľubeli existovala rímsko-katolícka škola. Mená učiteľov v tomto období nie sú známe. V roku 1900 si postavili novú drevenú budovu jednotriednej školy. Prvým učiteľom bol tunajší roľník Adam Bubniak Dipko. Neskôr bola škola trojtriedna a na jej čele stál správca-učiteľ Ambróz Lukáč. Rímsko-katolícka škola v Ľubeli existovala do roku 1945, keď bola pretvorená na Národnú školu. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 nasledovali aj v Ľubeli prevratné zmeny. V roku 1923 v obci zorganizovali a zahrali prvé ochotnícke divadelné predstavenie. V roku 1924 sa obidve obce zlúčili do jednej politickej obce s názvom Ľubeľa. V roku 1932 vznikol v Ľubeli dobrovoľný hasičský zbor. Ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania odišla štvorčlenná skupina odbojárov pod vedením Petra Kubíka 9. augusta 1944 do partizánskeho tábora pod Prašivú a neskôr sa stali príslušníkmi brigády kapitána Jána Nálepku a 1. československej brigády M. R. Štefánika. Po ústupe partizánskych a vojenských jednotiek do hôr, boli obyvatelia obce v úzkom kontakte s partizánskym oddielom Kirov a štvrtou partizánskou brigádou. Od januára 1945 bolo v Ľubeli umiestnených 74 evakuantov z východného Slovenska. Po tom, čo v marci 1945 partizáni napadli v obci nemeckú hliadku a zastrelili dvoch nemeckých vojakov, nasledovali represálie. Trestná jednotka SS 24. marca 1945 obkľúčila obec. Najprv ju ostreľovala a potom obsadila. Nemeckí vojaci zastrelili 4 ľudí, zapálili 6 domov a 19 hospodárskych budov. Do koncentračných táborov nakoniec odvliekli 31 obyvateľov. Obec bola oslobodená 4. apríla 1945 sovietskou armádou a 1. čs. armádnym zborom.
Na začiatku 20. storočia, v roku 1908, žilo v Zemianskej Ľubeli 531 katolíkov, 15 evanjelikov, 15 židov a 40 osôb sa nehlásilo k žiadnemu vierovyznaniu. V Kráľovskej Ľubeli žilo 791 katolíkov, 39 evanjelikov, 12 židov a 60 osôb bez vyznania.
V súčasnosti má obec 1140 obyvateľov a je napojená na Liptovskú cyklomagistrálu. V tesnej blízkosti sa nachádza vodné dielo Liptovská Mara, termálne Bešeňovské kúpaliská, Aquapark v Liptovskom Trnovci.
